Obec

Obec Malá Lehota

Obec Malá Lehota sa nachádza V Banskobystrickom samosprávnom kraji, v okrese Žarnovica, je súčasťou Mikroregiónu Nová Baňa. V lone prekrásnej prírody je roztrúsených 17 štálov, v ktorých žije 882 obyvateľov.

Adamcov štál

Blaškov štál

Debnárov štál

Domčekov štál

Hubačov štál

Hudecov štál

Pacalajov štál

Pavlov štál

Rajnohov štál

Štefeľov štál

Tomov štál

Udičkov štál

Kopanica

Skáľ

Šajba

Šmikňa

Závoz

Miestne sa užívajú aj iné pomenovania pre miestne časti - Báň, Blatina, Dolná a Horná Šajba, Lúčky, Petľušovci, Pod Horou.

Príroda

Chotár obce leží v severnej časti pohoria Pohronský Inovec v doline zbrojnice Žitavy v nadmorskej výške 400 - 819 m. Zväčša dnes už odlesnený povrch hornatinového chotára prechádzajúceho severne do Veľkopolskej brázdy - zlomovej línie, ktorá oddeľuje Vtáčnik. Tvoria ju andezity, na plošinách zvyšky tuftov.  Stredná časť je odlesnená, južná a západná časť je zalesnená bukom a dubom na úpätí sú zvyšky lesostepí. Prevládajú hnedé lesné pôdy a zvyšky lesostepí.  Tunajšia piesočno - štrkovitá pôda dlho krytá snehom a vystavená vplyvom vetrov je málo úrodná. Do územia obce zasahuje Chránená krajinná oblasť Ponitrie s celkovou výmerou 37. 665 ha, ktorá  bola vyhlásená roku 1985. Úlohou v tunajšom chotári je zachovať ekologicky a esteticky vyváženú krajinu, ktorú tvoria štále, pasienky, lúky, orná pôda a lesy spolu s hodnotnou flórou a faunou.

Veľkú hodnotu predstavuje 10,5 km dlhý náučný chodník Vojšík s ôsmimi zastávkami, z ktorých tri ležia v chotári Malej Lehoty.

Zastávky :

1. časť mesta Nová Baňa - Stará Huta

2. národná prírodná pamiatka Starohutský vodopád

3. Jašekova skala

4. Sedlová skala a 6. Bujakov vrch ležia v chotári mesta Nová Baňa

5. zastávka Jazerec predstavuje už ojedinelý mokraďový biotop, na ktorý sa viažu aj významné spoločenstvá vodných a vlhkomilných živočíchov a rastlín

7. zastávka Vojšín sa nachádza v nadmorskej výške 819 m a územie geomorfologicky patrí do subprovincie Vnútorné západné Karpaty, oblasti Slovenské Stredohorie, celku Pohronský Inovec a podcelku Vojšín. Z geologickej stránky je budované treťohornými vulkanitmi - pyroxénickými a amfibiotickými andezitmi. Odtiaľ je krásny výhľad na pohorie Vtáčnik, prírodnú pamiatku Veľký Inovec a aj na časť CHKO Ponitrie. Juhovýchodne je to výhľad na CHKO Štiavnické vrchy s dominatou Sitna. V prevažne bučinatých porastoch našli vhodné podmienky aj chránené druhy živočíchov.

8. zástavka národná prírodná pamiatka (vyhlásená v roku 1975) Kamenné andezitové more je jedinečný geologicko - geomorfologický útvar so značne komplikovanou geologickou stavbou. V širšom okolí NPP sú zastúpené prvohorné horniny - karbónske bridlice, akrkózy, zlepence, a malé telesá bázických intruzívnych hornín. Druhohory sú zastúpené bazálnymi kremencami triasu. Okrem nich sú zastúpené aj tzv. werfénske vrstvy - pestré pieskovce, arkózy a bridlice, tiež vápence. Do toho územia okrajovo zasahuje treťohorný vulkanizmus. Táto prírodná pamiatka vznikla rozpadom lávového prúdu na mieste bez podstatnejšieho prispenia gravitácie. Dnešná chránená plocha je časťou väčšieho celku, ktorý bol z väčšej meiry použitý ako stavebný materiál v miestnej zástavbe. Lávový prúd sa totiž charakteristicky sĺpovito rozpadal s typickým päť až šesťuholníkovým prierezom. 

Dve kvapľové jaskyne v Debnárovom štále nie sú sprístupnené. Do chotára obce zasahuje prírodná rezervácia Sokolec predstavujúca pestrú geologickú stavbu so systémom viacerých tektonických porúch na severovýchodnom okraji pohoria Tríbeč. Chrbát Sokolca je rozdelený do skalnatých stupňov a bralných stien. Rastlinstvo územia je pomerne chudobné, ale špecifické vzhľadom na kyslé podložeie kremenca.

Andezitové kamenné more

Národná prírodná pamiatka Andezitové kamenné more bola vyhlásená v roku 1975. Má rozlohu 1,4 ha a nachádza sa v katastrálnom území obce Malá Lehota v okrese Žarnovica, v pohorí Tribeč.

Andezitové kamenné more v Malej Lehote vzniklo pravdepodobne v štvrtohorách. Andezity vznikli z magmy, ktorá mala zásaditú povahu. Nie je čistá, primiešali sa do nej čiastočky kremeňa, ktoré sa na povrchu trblietajú ako hladina vody na slnku. Počas mohutnej sopečnej činnosti stuhol lávový prúd a vytvorili sa odlišné formy hornín. V tej dobe klesala teplota aj na mínus 60°C, a tak bolo tuhnutie lávy pomerne rýchle. Podmienky pri chladnutí lávy viedli k vytvoreniu takej vnútornej štruktúry v utuhnutom lávovom prúde, ktorá mala za následok jeho rozpadávanie sa do nepravidelných viacuholníkových blokov. Z pôvodne rozsiahleho podzemia pyroxenického andezitu sa dnes zachovalo jedno z najmenších kamenných morí na Slovensku o rozlohe cca 30 x 100 m. Aj keď sa to možno nezdá, každý z kameňov váži približne pol tony.

fotogaléria Andezitového kamenného mora

Jazvinská jaskyňa

Prvá zmienka o Jazvinskej jaskyni v Tribečskom pohorí pochádza z roku 1893 od Andreja Kmeťa, vynikajúceho botanika a archeológa.

Opisoval ju v recenzii k článku Dr. L.  Niederieho – Lidstvo v době predhistorické se zvláštnym zřetelem na země slovanské, ktorá bola uverejnená v Tovaryšstve v roku 1895.

Jaskyňa sa spomína už v miestnych povestiach a je publikovaná v A zvony nezvonia  (Povesti z Novej Bane a okolia) od Jozefa Hindického, pod názvom Živánska veža. Povesť sa rozpráva:

„ ešte v časoch, keď sa o Lehotách nedalo povedať – toto je Malá a tamto je Veľká, lebo naozaj obe boli iba malými dedinkami, vlastne len osadami. V rozľahlej  hore v blízkosti Jedľových Kostolian usadila sa rozvetvená zbojnícka banda, ktorá sa stala postrachom širokého okolia. Zbojníci zaujali i malú pevnosť pri ceste spájajúcej Pohronie s Požitavím. Turňou alebo Živáskou vežou ju nazývali podľa jej okrúhlej, rotundovej vežovej stavby. Pevnôstka bola prakticky nedobytná. Jej tri metre hrubé múry poskytovali svojim majiteľom dostatočnú ochranu. Strielňami rozmiestnenými na troch poschodiach na všetky svetové strany kontrolovali zbojníci úzke údolie rodiacej sa riečky Žitavy. Kapitán s tými najodvážnejšími sa radšej zdržiaval v Skýcove, s ktorým bola Turňa spojená podzemnou chodbou. Pre každý prípad urobil niekoľko tajných východov aj na iných miestach v hore. Jednou z početných chodieb bola pevnôstka spojená i s jaskynnými priestormi na Debnárovom štále. V čase nebezpečenstva uchýlili sa všetci zbojníci na Turňu, tu sa prenasledovateľov nemali čo báť. “

(A zvony nezvonia, Povesti z Novej Bane a okolia, Živánska veža)

Jazvinská jaskyňa v Tribečskom pohorí, nazývaná tiež Debnárová jaskyňa, sa nachádza pri osade Debnárov Štál patriacej do obce Malá Lehota. Prvá zmienka o Jazvinskej jaskyni pochádza z roku 1893 od Andreja Kmeťa, vynikajúceho botanika a archeológa. Patrí k najznámejším puklinovo - riečnym jaskyniam v Kostoliansko-lehotskom krase  s dutinami vertikálnej zóny s pohybujúcimi sa krasovými vodami a modelačnými podzemnými tokmi. Vznikla vplyvom vodných činiteľov na puklinách vo vápencoch stredného triasu tvoriacich obalovú sériu Tribeča. Tiahne sa vodorovne vo vápencovom masíve do vzdialenosti 44m a pokracuje úzkou puklinou. Jej výzdobu tvoria skrasovatené pukliny a sintrová výplň.

Pre nepriechodnosť podzemných priestorov a zanesenému dnu splavenými sedimentmi z jej povrchu bola jaskyňa prekopávaná v rokoch 1973, 1974, 1975, 1988 a 1989. Jazvinská jaskyňa dnes patrí k najkrajším podzemným prírodným krásam Tribečského pohoria.

Z dejín obce

Obec sa prvýkrát spomína r. 1345 pri súpise chotára Novej Bane spolu s Veľkou Lehotou ako „Nová plantátio Wulgariter Lehota dicta“.

Ale osídlenie bolo založené v rámci poslednej vnútornej kolonizačnej vlny na začiatku 14. stor. Založenie obce sa pripisuje oligarchovi Matúšovi Čákovi, na ktorého panstve vzniklo viacero osídlení s názvom „Lehota“. Obyvatelia klčovaním lesov získavali pôdu a pasienky (tento proces pokračoval aj v 20. stor.).

Prvá priama písomná zmienka o obci pochádza z r. 1388 v listine vydanej v Bude pod menom „Kys Lyhota“, v ktorej Ladislavovi, synovi Petra Sarov, vojakovi kráľa Žigmunda a vlastníka hradu Hrušov, dala kráľovná Mária do výmeny hrad Levice s niekoľkými obcami Hontianskej župy. Medzi nimi je aj spomenutá Malá Lehota (Kys Lehota). Vôbec hrad Hrušov kráľ Žigmund často dával do súkromných rúk, medzi ktorými nachádzame aj také mená ako Ladislav z Opole, palatín Leustach Jolsvai, bratia Kanizsaiovci a od r. 1423 vplyvný gemerský rod Bebekovcov.

( viac informácií v časti História)

Kostoly

Starší z dvoch rímskokatolíckych kostolov bol postavený v roku 1820 v klasickom štýle.

R. 1960 bola do kostola zavedená elektrika, r. 1963 bola upravená sakristia a aj neskôr boli prevádzané iba menšie úpravy. Budova svojmu poslaniu slúžila do septembra 1999.

Kostol je jednoloďová stavba so segmentovým uzáverom presbytéria, ktorá bola prístavbou rozšírená na pôdorys s tvarom L. Na priečelí členenými bosovanými pilastrami, ktoré je zakončené trojuholníkovým štítom, je pieskovcové ostenie vstupu do budovy, nad ním okno s oblým zakončením. Nad štítom je plechová vežička krytá ihlancom. Fasády kostola členia okná s oblým zakončením a pásová korunná rímsa. Ostatné architektonické detaily (lizény, šambrány) boli pri poslednej úprave budovy odstránené. Nová prístavba je z architektonického hľadiska bezcenná. Loď starého kostola je zaklenutá valenou klenbou dosadajúcou na rímsové hlavice pilastrov. Nástenné maľby z r. 1964 sú dielom maliara Jána Tonku.

Klasicistický hlavný oltár pochádza z čias stavby kostola a dnešný ústredný obraz Narodenia Panny Márie je dielom J. Šinkoviča z rokov 1975 – 1976 (jeho dielom je viacero kostolných obrazov). Na oltári je socha Madony, po stranách plastiky cherubínov. Je zvláštne, že pôvodný klasicistický ústredný oltárny obraz Narodenia Panny Márie je zavesený pri novšom vchode do kostola, hoci je oveľa krajší a hodnotnejší ako dnešný. Nová Krížová cesta je dar farského úradu vo Vysokej pri Banskej Štiavnici z r. 1964.
Púťová zastávka z 2. polovice 19. stor. má obraz sv. Barbory. Klasicistický organ z 1. polovice 19. stor. bol sem dodaný r. 1890 z iniciatívy farára Martincseka a r. 1964 bol nahradený novým. Vo vežičke sú zavesené dva bronzové zvony, ktoré r. 1924 dali tunajší veriaci odliať u R. Manouška a spol. v Brne ako náhradu za zvony zničené spolu s vežičkou, ktorá za I. svetovej vojny dostala plný zásah.

Nový moderný rímsko katolícky kostol Panny Márie Matky Cirkvi bol postavený v rokoch 1993 - 1999 za prispenia tunajších farníkov a zahraničia podľa plánov architekta J. Ďurku, ktorého základy posvätil arcibiskup Ján Sokol. Interiér kostola je dielom P. Hermana z Trnavy. Posviacka kostola sa konala 16. októbra 1999. V strede priečelia modernej stavby zložitého pôdorysu je predstavaná štvorcová veža. V kostole je pamätná tabuľa z čierneho mramoru, ktorú v roku 1990 požehlal pápež Ján Pavol II. Druhú tabuľu požehnal arcibiskup Ján Sokol. zariadenie kostola je moderné a jednoduché.