Ľudová architektúra

Do dnešných dní sa ľudová architektúra štálov zachovala dosť útržkovite, napriek tomu dáva dosť jasnú predstavu, ako sa behom stáročí vyvíjala.

Staršie domy z 19. stor. boli malé obdĺžnikové stavby s jednou či dvoma miestnosťami kryté slamenou alebo šindľovou strechou. Výrobou dreveného šindľa sa zaoberala časť tunajšieho obyvateľstva, veď vhodného materiálu nato bolo dosť. Domy zväčša zrubovej konštrukcie boli niekedy stavané tesne vedľa seba, alebo boli súčasťou hospodárskeho stavania, v ktorých sa uskladňovala aj slama a seno. Kvôli tomu boli častou obeťou požiarov. Až na začiatku 20. stor. sa stavalo z tvrdých materiálov, odolnejších voči ohňu.
Časť obyvateľstva obce sa zaoberalo pálením vápna, vhodného na rôznorodé použitie a aj na stavbu domov. Pôvodný jednoosový, neskôr dvojosový dom krytý slamenou strechou postavený z nepálených tehál či kameňa alebo zrubovej konštrukcie sa už v pôvodnom stave nezachoval. Charakteristické bolo jedno (neskôr dve) veľmi malé okno na priečelí, v dome bola jedna obytná izba a kuchyňa – pitvor, dlážku tvorila udupaná hlina. Miestnosti mali drevené trámové stropy. Priečelia domov boli zakončené doskovými trojuholníkovými štítmi. Na priečelí mnohých domov boli sošky patrónov, Panny Márie alebo Ježiša Krista. K domu sa primkýnala malá hospodárska budova s komorou, maštaľou, šopou a pod. V niektorých prípadoch majetnejšieho gazdu to mohol byť aj väčší hospodársky dvor s viacerými samostatne stojacimi hospodárskymi budovami a studňou, dávnejšie vahadlovou, ktoré boli zamenené za kolesové.

V Rajnohovom štále sa nachádza typický dom č. 286, ktorý bol postavený r. 1942 a vychádza z tunajších typických vzorov ľudovej architektúry. Sú v ňom tri obytné miestnosti (predná ?istá izba, pitvor a zadná izba). Dom je do dvora obrátený podstením. K nemu sa primkýna hospodárska budova a viacero samostatných stavieb stojí vo dvore.

V Debnárovom štále dom č. 217 je do dvora otvorený pilierovou chodbou a v nike na priečelí so secesnou úpravou je umiestnená soška Nepoškvrnenej Panny Márie. Je to typický dom pre túto oblasť. Viaceré dvojosové domy boli stavané na svahu a preto na priečelí sú poschodové s priamym vstupom z predzáhradky do pivnice. Takýto dom reprezentuje objekt č. 174 v Palacajovom štále. Podobný dom č. 137 má secesnú úpravu priečelia. Priečelia niektorých domov sú zakončené murovanými trojuholníkovými štítmi. Domy za I. ČSR boli poistené u Banky Slávie, tak ako to hlásajú tabuľky na niektorých domoch (napr. Pacalajov štál č. 158). V Hubačovom štále sa pri dome č. 94 zachoval pozoruhodný jednoosový kamenný dom s jednou obytnou izbou stavaný na predkom svahu, preto je dole priamy vstup do pivnice.

V súčasnosti je to najpozoruhodnejší dom Malej Lehoty, ktorý by sa v pôvodnom stave mal zachovať aj pre budúcnosť. Je tu viacero dvojosových domov so secesnou úpravou priečelí. Niektoré maštale, chlievy a senníky pri domoch majú zrubovú konštrukciu.

V Pavlom štále sa zachoval pôvodný malý dom č. 29, v nike priečelia soška patróna chýba. Vedľa objektu sa zachovala typická drevenička s jednou izbou, charakteristická pre štále. Mala by sa zachovať pre budúce generácie.

V Rajnohovom štále sa zachovala pozoruhodná kolesová studňa vykladaná kameňmi a krytá drevenou nástavbou.

Pozoruhodné sú náhrobné kríže z 19. stor. vyrobené z jedného kusa dreva, na začiatku 20. stor. už z dvoch kusov. Na týchto krížoch je charakteristická geometrická výzdoba. Sú tu aj liatinové a kamenné náhrobné kríže.

Gajdošské fašiangy

V obci sa zachovávajú rôzne ľudové zvyky a tradície, ktoré sa však riadia zväčša katolíckym kalendárom, počas veľkonočných, vianočných sviatkov a období fašiangov nikdy nesmel chýbať zvuk gájd.

Hrávalo sa na pasienkoch, krstinách, odprevádzali sa regrúti na vojnu, alebo len pre potešenie seba či iných. Dávnejšie tento hudobný nástroj ovládalo takmer 20 gajdošov, ktorí si hraním v zimných mesiacoch privyrábali na Dolniakoch, ale v súčastnosti ich vytláča hlavne harmonika či heligónka.

Z posledných slávnych gajdošov spomeňme Jozefa Rajnohu (1909- 1999), ktorý nástroj skvele ovládal napriek chýbajúcemu palcu ľavej ruky. Ďalšími slávnymi gajdošmi nedávnej doby boli Gustáv Adamec (1909- 1987), Ábel Baranec  (1911- 1986) a Michal Baranec.

Najveselšie boli fašiangy so všetkým, čo k tomu patrilo: muzika, spev, tanec a pijatika. Ako sa to tradovalo, že tieto sviatky boli len raz do roka a ostatné každý rok. Mládenci chodili po všetkých štáloch a robili veselý alebo smutný fašiang. Tancovali palicový tanec, alebo povykrúcali všetky ženy a dievky, za čo ich obdarúvali vajciami, slaninou klobásami, peniazmi či pálenkou.

Niet divu, že pre zachovanie starých gajdošských tradícií sa v obci od roku 1987 každoročne ku koncu fašiangového obdobia organizujú Gajdošské fašiangy , na ktorých sa stretávajú gajdoši nielen zo Slovenska, ale aj z Maďarska, Poľska, Holandska, Anglicka, Rakúska, Talianska a z Čiech. Cieľom je podnietenie záujmu mgeneranerácie o tento tradičný hudobný nástroj.

Tohto roku sa uskutočnil už 28. ročník Gajdošských fašiangov.