História

Z dejín obce

Obec sa prvýkrát spomína r. 1345 pri súpise chotára Novej Bane spolu s Veľkou Lehotou ako „Nová plantátio Wulgariter Lehota dicta“.

Ale osídlenie bolo založené v rámci poslednej vnútornej kolonizačnej vlny na začiatku 14. stor. Založenie obce sa pripisuje oligarchovi Matúšovi Čákovi, na ktorého panstve vzniklo viacero osídlení s názvom „Lehota“. Obyvatelia klčovaním lesov získavali pôdu a pasienky (tento proces pokračoval aj v 20. stor.).

Prvá priama písomná zmienka o obci pochádza z r. 1388 v listine vydanej v Bude pod menom „Kys Lyhota“, v ktorej Ladislavovi, synovi Petra Sarov, vojakovi kráľa Žigmunda a vlastníka hradu Hrušov, dala kráľovná Mária do výmeny hrad Levice s niekoľkými obcami Hontianskej župy. Medzi nimi je aj spomenutá Malá Lehota (Kys Lehota). Vôbec hrad Hrušov kráľ Žigmund často dával do súkromných rúk, medzi ktorými nachádzame aj také mená ako Ladislav z Opole, palatín Leustach Jolsvai, bratia Kanizsaiovci a od r. 1423 vplyvný gemerský rod Bebekovcov.

V nepokojnej dobe po smrti kráľa Alberta Bebekov kastelán Ján Gyurko kráľovský hrad sprvu vydal do rúk Jiskrovej rote a r. 1446 za 1000 zlatých protiprávne predal Kolomanovi Kistapolcsányimu. Po jeho smrti sa vdova Dorota vydala za kráľovského úradníka Pavla Szelcsényiho a panovník im dal hrad Hrušov ako svadobný dar. Po Szelcsényiho smrti sa hradné panstvo stalo majetkom rodu Záblathyovcov. Veľmi ťažko prístupná kopanirčiaska obec sa r. 1468 spomína ako Pwszta Lehota. R. 1536 obec mala 3 porty. R. 1554 sa toto panstvo stalo vlastníctvom rodu Kistapolcsányiovcov a pripojili ho k panstvu Topoľčianky. Osudy obce v časoch tureckej okupácie neboli radostné, lebo v súpise tureckých vyberačov daní z r. 1570 Kis Hai je zapísaný ako neosídlený a platil dane vo výške 324 akče (malý osmanský strieborný peniaz), čo skutočne nebolo mnoho. Skôr v okolitých horách sa ľudia skrývali pred Turkami a útlakom zemepánov a zaoberali sa hlavne pastierstvom a drevorubačstvom, čo im predsa dávalo možnosť obživy.

R. 1600 tu bolo spísaných iba 7 zdaniteľných domácností (cca 20 obyvateľov). R. 1611 sa po vymretí rodu panstvo dostalo do rúk rodiny Petheoovcov. Jeho dcéra Anna sa vydala za krajinského sudcu Pavla Rákoczyho a tak sa panstvo spolu aj s Malou Lehotou dostalo do majetku tejto slávnej rodiny. Aj v šom súpise tureckých vyberaľov daní z r. 1664 Nagy a Kis Lehota sa znovu spomínajú ako pusty mírmíránovho hássa (benefícium vysokého tureckého dôstojníka) a patrili do ejáletu (provincia) Nové Zámky, náhije (župa) Tekov a livá (prápor – sandžak) Nové Zámky. Odviedli daň vo výške 500 akče.

Až na konci 17. a začiatkom 18. stor. v časoch stavovských protihabsburgských povstaní (do r. 1711) sa sem húfne sťahujú vojenskí zbehovia, zbojníci a roľníci utekajúci z okolitých panstiev. Prichádzali sem Slováci, Maďari a Nemci, ako to dosvedčujú názvy jednotlivých štálov. Preto je obec zapísaná ako Malá Lehota, Kis Lehota a Klein Hai. Tak r. 1717 tu bolo 17 daňovníkov, 2 mlyny a krčma. To už od r. 1710 panstvo Topoľčianky vlastnia Koháryovci, ale r. 1711 ho kúpila rodina Zichyovcov a r. 1742 predajom prešlo do rúk Keglevichovcov.

R. 1773 tu vypukla morová epidémia. Obec sa vzmáhala a vynikajúci uhorský štatistik András K. Vályi r. 1799 opísal obec takto: „Lehota, Malá a Veľká Lehota. Dve dediny v Tekovskej župe. Zemepánom Malej Lehoty je panstvo grófov Keglevichovcov a Koháryovcov, Veľkej Lehoty zas banskobystrický biskup. Obyvatelia sú katolíkmi, ležia od Novej Bane (Királyhegy) na jednu míľu, pôdy v chotári sú obstojné, lesy sú užitočné, pasienkov je dostatok, pôdy sú horské.“

Centrom obce sa postupne stával Domčekov štál. R. 1828 tu bolo 102 domov, žilo 641 obyvateľov. R. 1841 vypukol u Barancovcov požiar a zhorelo 16 gazdovských domov. Obec tvorilo 11 štálov – nemecká verzia lazu č i kopanice – (Blaskoviza, Gleun, Hontzagi, Landeszmann, Paczalay, Schuster, Valuch a iné).

Opisy obce nikdy neboli siahodlhé, o ťažko prístupnom osídlení bolo málo správ a historické udalosti sa mu vyhýbali. Dokazuje to aj opis skvelého uhorského štatistika Eleka Fényesa z r. 1851: „ Lehota (Malá), slovenská dedina v Tekovskej župe, od Veľkého Poľa na 3/4 míle, 641 katolíckych obyvateľov. Ohromný les. Veľa klčovísk. Zemepánom je Keglevich. P.p. Szántó (?).“ Viac správ sa k vedcovi nedostalo. No obec sa vyvíjala, mala školu, kostol, stále tu klepotal mlyn, ale úrady a vrchnosť sídlila v okolí.

Časť majetku panstva Topoľčianky príbuzenskými vzťahmi prešla do rúk Odescalchiovcov (panstvo Skýcov). Na konci 19. stor. sú tu zaznačené nasledovné štále – Blaska, Debnár, Domček, Hubač, Hucovcy (Hucócy), Hudec, Jazvinsky, Kopanica, Pacalay, Paulov, Petlus, Rajnoha, Smihňár, Šajba, Toma, Udička, Zimmermann (neskôr Závoz). V podstate je situácia podobná aj dnes.

Zaujímavá je poľnohospodárska štatistika z r. 1897, keď v chotári bolo 188 hospodárstiev, 572 katastrálnych jutár ornej pôdy, 25 k.j. záhrad, 469 k.j. lúk, 673 k.j. pasienkov, 2182 k.j. lesov, 59 k.j. neúrodnej pôdy (celkom 3979 k.j.) 2069 k.j. bolo súkromných hospodárstiev a 1910 k. j. prenajatých. V chotári stálo 38 hospodárskych budov, bolo 13 záprahov s dvoma volmi, 12 kravských záprahov. V chotári z kultúrnych ovocných stromov rástlo 33 jabloní, 38 hrušiek, 44 čerešní, 8 višní, 616 sliviek, 5 orechov a 5 mandlí (celkom 759 ovocných stromov). R. 1906 Odescalchiovci predali Skýcovské panstvo arciknieža?u Jozefovi Augustínovi Habsburgovi, ktorý ho pripojil k panstvu Topoľčianky. R. 1918 mu bolo toto panstvo skonfiškované.

I. svetová vojna (1914 – 1918) si aj tu vyžiadala 12 ľudských životov, ale neskoršie udalosti značne zmenili život tunajšieho obyvateľa. Obec sa stala súčasťou novovzniknutej I. ČSR, obyvatelia už nepracovali na panskom, ale sociálne pomery sa veľmi pomaly menili k lepšiemu. Darmo, život v lone lesov bol vždy ťažký. Svedčí o tom, že r. 1922 za prácou do mesta Tatabánya odtiaľ odišlo 20 obyvateľov. Inak obyvatelia obce ťažko pracovali na nie príliš úrodných políčkach a v okolitých lesoch. Samozrejme dôležitou súčasťou zabezpečovania živobytia pre rodinu bolo aj pasenie dobytka či oviec.

Vypuknutie II. svetovej vojny prinieslo aj tunajšiemu občanovi iba utrpenie a žiaľ, na jej bojiskách padlo 42 a v Nemecku pracovalo vyše 200 Malolehoťanov. Vojna sa tu skončila 30. marca 1945, keď sem vpochodovali rumunskí vojaci. Zanedlho bolo založené MNV a od r. 1948 sa Malá Lehota menila na sociálnu dedinu.

V rokoch 1950 – 1954 bol vybudovaný vodovod Debnárovho štálu, r. 1956 sa začal stavať nový kultúrny dom, bola zriadená predajňa potravín a pohostinstva v Rajnohovom štále.

V rokoch 1963 bol vybudovaný vodovod do Rajnohovho štálu a za?alo sa budova? verejné osvetlenie (do r. 1973). R. 1966 sa začala výstavba štátnej cesty z Brodu k MNV, r. 1971 sa začala I. etapa budovania celo obecného vodovodu. Komplexne ukončený bol r. 2000 s vybudovaním doplňujúceho vodovodného zdroja. Do obce bol zavedený telefón, vybudovaný miestny rozhlas. V rámci IBV bolo postavených mnoho nových súkromných domov, staré boli modernizované. Tak sa bohužiaľ pôvodný výzor obce úplne zmenil.
R. 1973 bol v Hubačovom štále postavený lyžiarsky vlek. V rokoch 1974 – 1978 bola postavená budova požiarnej zbrojnice a pošty, r. 1975 bola zriadená drobná prevádzkareň pri MNV (zrušená r. 1990), v rokoch 1976 – 1982 bola postavená nová budova nákupného strediska a závodu verejného stravovania a bola zahájená rekonštrukcia kultúrneho domu. V tomto období sa začali kupovať hlavne staré domy na rekreačné chaty. V rokoch 1978 – 1979 bola postavená nová budova domu smútku. Spevňovali sa cesty (ich výstavba trvá dodnes), v rokoch 1982 – 1983 bola postavená nadstavba zasadačky MNV, v rokoch 1985 – 1987 bola postavená budova predajne v Adamcovom štále.

November 1989 znamenal koniec vlády komunistickej strany a napriek veľkým očakávaniam zlepšenie životnej úrovne obyvateľstva nenastalo, skôr opak je pravdou. Napriek tomu sa toho v obci urobilo dosť.

R 1991 bola dokončená rekonštrukcia zdravotného strediska, otvorené bolo r. 1995 a od r. 1996 praktický lekár ordinuje aj tu. Bola zosilnená elektrická sieť (do r. 2000), v celej obci zavedená telefónna sieť (1996 – 1998), bol regulovaný potok v Adamcovom štále, r. 1997 sa začalo s úpravami terénu na obecný park.

R. 2000 sa vybudovalo športové ihrisko všestranného využitia s asfaltovým povrchom. V rokoch 2001 – 2002 bol rozšírený miestny cintorín a vybudované jeho nové oplotenie. Aj do budúcnosti má vedenie obce smelé plány na prospech všetkých obyvateľov Malej Lehoty.

Vývoj počtu obyvateľov

Zaujímavý je vývoj počtu obyvateľov obce. R. 1869 tu žilo 818 obyvateľov, do r. 1900 sa ich počet zvýšil na 1054 a pozitívny trend vývoja bol dlhodobý – r. 1921 bol počet obyvateľov 1389, r. 1940 sa počet obyvateľov zvýšil na 1704. Do r. 1948 sa počet obyvateľstva znížil na 1218, ?o možno pripísať vojnovým udalostiam, ale do r. 1961 tu už bývalo 1805 obyvateľov, ale do r. 1970 sa ich počet znížil na 1667 a v súčasnosti tu žije len 1035 občanov, lebo mladí sa v 80. rokoch 20. stor. sťahovali do miest za lepšími bytovými a pracovnými podmienkami.
Značnú časť tu bývajúcich tvorí sezónne obyvateľstvo a turisti.

Stavby obce

Budovy a história školy

Dôležitou stavbou každého osídlenia je škola šíriaca medzi pospolitým ľudom vzdelanie a tým aj kultúru.
Tunajšia rímskokatolícka škola bola založená r. 1856, na ktorú dreveným materiálom prispel knieža Odescalchi. Dovtedy žiaci navštevovali školu vo Veľkej Lehote (založená r. 1810).

Prvým tu pôsobiacim učiteľom bol Karol Oroszy, ktorého r. 1865 vystriedal Jozef Mituch (do r. 1866), potom tu pôsobil Ján Tauber (- 1870), Jozef Viszluzsil ( - 1877, v obci zomrel a je pochovaný v kostolnej záhrade, hrob bol označený železným krížom), Ondrej Solymosi (- 1884), Martin Juriga ( - 1889), Rezso Sztehlik ( - 1894, prvý kantor) a Mikuláš Malárik.

Jednoduché zaradenie školy bolo r. 1885 na popud farára Jána Martincseka vymenené za riadne. Zaradenie učebne bolo na konci 19. stor. charakterizované ako riadne, knižnicu, štepnicu a telocvičňu škola nemala a nevyučovali sa tu ani ručné práce.

Predsedom tunajšej školskej stolice bol Imrich Zsiskay. V prízemnej obdĺžnikovej budove s dvojosovým priečelím pokrytej slamenou strechou bol aj byt učiteľa. Škola bola r. 1932 poštátnená. R. 1927 – 1928 bola v susedstve predchádzajúcej budovy postavená štátna škola, ktorú navštevovalo 152 žiakov a vyučoval jeden učiteľ.

Prvým učiteľom novej školy bol Oto Rehor. Počet detí sa zvyšoval, až r. 1942 sa už jednalo o 7 triednu školu. Ale dochádzka nebola na vysokej úrovni, lebo v tom čase museli pracovať aj deti.

Začiatkom roku 1945 bolo vyučovanie prerušené, lebo v budove školy sa ubytovali nemeckí vojaci. Po skončení vojny sa v školských budovách samozrejme vyučovalo znova.

R. 1960 bola aj do tunajšej školy zavedená elektrika. Škola je prízemná funkcionalistická na pôdoryse s tvarom L so 6 osovým priečelím. Jeden čas od r. 1947 sa vyučovalo aj v budove v dolnej časti Domčekovho štálu.

Po dostavbe novej základnej školy r. 1965 obe budovy osireli a slúžili obecným účelom (pošta, predajne, pohostinstvo, jedáleň pre ŠM). Kým budova staršej školy bola viackrát prestavaná a úplne stratila svoj pôvodný výzor, a teraz slúži skladovým účelom, novšia škola je opustená a chátra.

Škola v Rajnohovom štále bola otvorená r. 1947 v štvorosovej prízemnej budove, ktorú svojpomocne postavili obyvatelia štálu. Aj tu bolo vyučovanie zrušené r. 1965.

Materská škola bola otvorená r. 1975 v priestoroch základnej školy. Po dostavbe novej budovy MŠ r. 1989 sa inštitúcia odtiaľ odsťahovala do vlastných priestorov.

Mlyny

Z hľadiska spracovania poľnohospodárskych produktov stoja za zmienku dva mlyny, ktoré boli postavené v Dolnej Šajbe už na začiatku 18. stor. pri potoku Žitava. Z nich jeden behom 18. stor. zanikol, lebo na mapách z konca 18. stor. je vždy zakreslený už len jeden mlyn. Po r. 1945 ani druhý mlyn už nefungoval a slúžil obytným účelom. V súčasnosti je to súkromná rekreačná chata a preto bola budova viackrát prestavaná a upravovaná.

Spomienka na miestnych farárov

Hoci Malá Lehota bola vždy filiálkou iných r.k. farností a teda vlastnú faru nikdy nemala, spomeňme aspoň farárov, ktorí sem chodili z obce Veľká Lehota. Hlásili Slovo Božie a pomáhali tunajšiemu obyvateľstvu po každej stránke:
Rudolf Markovics (1787 – 1805), Ján Trangusz (- 1816), Anton Kamaszy (- 1829), Ignác Hlaványi ( - 1834), Ondrej Budatínszky ( - 1840), Jozef Trstyanszky ( - 1857), Jozef Buzónyi ( - 1857), Karol Szlatky ( - 1857), František Kamánfalvy ( - 1863), František Weiner ( - 1870), Michal Faragula ( - 1870), Michal Kemszky ( - 1882), Ján Martincsek ( - 1899), Jozef Dékay ( - 1903), Alexander Hossznyak ( - 1907), Ľudovít Gottschal ( - 1907), Štefan Margarín ( - 1910), Alexander Obert ( - 1927), Alexander Beznák ( - 1931), Jozef Zbraněk ( - 1934), Jozef Psársky ( - 1938), Jakub Tešovič ( - 1942), Jozef Tenk ( - 1946), Ondrej Florianšič ( - 1959), Ján Regeš ( - 1971), Emil Šútor ( - 1974), Emil Masár ( - 1975), Rudolf Chudý ( - 1978), Adolf Hlinka ( - 1984), Marián Javor ( - 1990), Peter Kováč ( - 1995), Igor Gajdoš ( - 2003), Miroslav Kováč (-2007) , Pavol Karoľ, Miroslav Búcik a v súčastnosti Ján Michút

10. Výročie konsekrácie Chrámu Panny Márie Matky Cirkvi